| Dejiny fotografie |
|
|
| Piatok, 04 máj 2007 | |
|
SLOVENSKÁ TECHNICKÁ UNIVERZITA V BRATISLAVE
Na základe prvej skúsenosti sa v 16. storočí objavil princíp camery obscury, tmavej komory, a na základe druhej sa na začiatku 19. storočia zavŕšilo doterajšie pokusníctvo a určili sa najvhodnejšie svetlocitlivé látky a spôsob ako ich použiť na vytvorenie svetelných obrazov pomocou camery obscury. Camera obscura, tmavá komora, bola pôvodne naozaj len tmavá komora. Bola to tmavá izba, ktorá mala jeden otvor. Otvorom vnikalo dnu slnečné svetlo a na protiľahlej stene vytváralo postavením a stranovo obrátený obraz vonkajšej scenérie. Na Slovensku prvý opísal cameru obscuru jezuitský profesor fyziky na Trnavskej univerzite, Ján Krstiteľ Horváth (1732-1800), vo svojich učebniciach - Všeobecná fyzika, Trnava 1767, Čiastková fyzika, Trnava 1770, Základy fyziky, Budín 1793. Rozlišuje obyčajnú tmavú komoru, ktorú nazýva Camera obscura od tmavej komory vystrojenej šikmým zrkadlom, ktorú nazýva camera optica. Vývin k fotografií zavŕšili dvaja už spomínaní Francúzi, vynálezca Joseph Nicéphore Niepce a maliar Louis Jacques Mandé Daguerre, vynájdením dagerotypie, spôsobu vytvárania fotografií na kovových doskách, a v tom istom čase anglický učenec William Henry Fox Talbot vynájdením kalotypie, ktorú vynálezca zverejnil 31. januára 1839 a podrobne opísal 10. júna 1839. Kým dagerotypiou sa vytváral jeden obraz, kalotypia, alebo tiež talbotypia, ktorá sa zakladala na princípe negatívov a pozitívov, umožňovala fotografie kopírovať, a teda aj rozmnožovať. Napriek tomu sa v prvých rokoch najviac šírila dagerotypia. Jej snímky zobrazovali dovtedy nepredstaviteľné drobnosti, mali ostrú kresbu a bohaté tonálne prechody aj vo svetlách a tieňoch.
Vo fotografickej produkcii 19. storočia výrazne prevládal ateliérový portrét, najmä preto, že až do rozšírenia suchých želatinových dosiek v druhej polovici 70-tych rokov, bolo fotografovanie mimo ateliéra veľmi zložité. K rozšíreniu dagerotypie prispel aj nový objektív, ktorý radikálne znížil čas expozície. Vypočítal ho niekoľko mesiacov po zverejnení dagerotypie viedenský profesor matematiky a fyziky Jozef Maximilián Petzval, rodák zo Spišskej Belej na Slovensku. Na riešenie problému v optike, s ktorým sa veda dovtedy nestretla, Petzvala inšpirovali neuspokojujúce skúsenosti dovtedajšej práce s dagerotypiou a predurčili jeho predchádzajúce úspechy v oblasti optiky. Čas expozície pri prvých dagerotypických aparátoch bol 20-30 minút na slnečnom svetle. V októbri 1839 začal Petzval pracovať na konštrukcii špeciálneho fotografického objektívu. Do jari 1840 Petzval vypočítal konštrukciu prvého fotografického objektívu o svetelnosti 1:3,5, teda asi 16 ráz vyššej, ako mali Daguerrom používané objektívy. Petzvalov objetkív a Goddardova úprava chemických zložiek umožnili znížiť dobu expozície a fotografovať bez závislosti od počasia. Tým sa vyriešila základná existenčná otázka, otázka pracoviska. Portrétny fotografisti sa zo záhrad a terás nasťahovali do ateliérov. Sklenené strechy a steny im poskytli dostatok svetla a vnútorné priestory veľa možností na praktické a postupne až prepychové vybavenie. Petzvalov objektív bol najpoužívanejším portrétnym objektívom až do vynájdenia Zeissovho anastigmatu v roku 1889. Petzvalov vynález vedeckej metodiky výpočtu fotografického objektívu začal éru špeciálnej fotografickej optiky a jeho objektív svojou svetelnosťou otvoril fotografii cestu k cieľu, ktorý jej bol dovtedy prakticky neprístupný, k portrétu človeka. Petzvalov prvý objektív vošiel do dejín fotografie pod názvom portrétny objektív.
Tak ako Petzval, prinášali do iných kultúrnych centier vklady svojho nadania aj desiatky iných slovenských ľudí. Medzi najznámejších patril slovenský maliar a vedec Jozef Božetěch Klemens. V Prahe v roku 1842 otvoril degerotypický ateliér nazvaný Světoobrazárna. Pracoval aparátom, ktorý už zrejme mal Petzvalov objektív, pretože ako písal v oznámení a v novinách, potreboval na expozíciu len tri sekundy. Svojimi degerotypickými portrétmi oboslal v rokoch 1841 a 1842 aj výstavy Krasoumnej jednoty. V Prahe Klemens fotografoval v záhrade pod voľným nebom od 9. hodiny ráno do 4. hodiny popoludní denne okrem daždivých dní. V záhrade mal miestnosť, kde sa mohli portrétovaní pred fotografovaním upraviť. Zo zachovaných podobizní od Klemensa sú pozoruhodné jeho dvojportréty a trojportréty, živé úklonom hlavy či gestom zobrazených rúk, pôvab bezprostrednosti má aj neostrosť tváre dieťaťa, ktoré sa pri expozícii pohýbalo a jeho pohyb nevedel zakryť ani "hbitý" spôsob snímania. Pražské Uměleckoprumyslové muzeum získalo v roku 1981 ďalší Klemensov dagerotyp, na rube ktorého sa zachoval ústrižok Klemensovej reklamnej nálepky. Ide o záber nasnímaný na voľnom priestranstve "s novým videním portrétnym", ktorí patrí medzi vynikajúce ukážky portrétneho umenia a vo svojej oblasti je nepochybne jedným z prvoradých diel našej dagerotypickej tvorby. K ďalším významným slovenským fotografom v druhej polovici 19. storočia patril Eduard Kozič. Pochádzal z Dubnice nad Váhom. S dagerotypiou a neskôr kolódiovým procesom sa oboznámil vo Viedni. Svoj prvý záhradný ateliér si otvoril v Bratislave v roku 1850. V roku 1868 si zriadil v dome na terajšom Hviezdoslavovom námestí nové pracovisko, ktoré si svojou vybavenosťou získalo uznanie aj v zahraničí. Uviedol sa predovšetkým portrétovou tvorbou. Podobizne z 50-tych a 60-tych rokov svojou pevnou kompozíciou v pokojnom prostredí, vecným osvetlením a sústredením sa na model patria medzi najlepšie dobové práce. Za svoje snímky získal v zahraničí viacero uznaní a ocenení. Prejavil sa ako aj významný technik. Medzi prvými vyhotovoval portréty v životnej veľkosti a vyvinul si vlastnú metódu farebnej fotografie. Po jeho smrti viedla ateliér jeho žena a potom deti. V polovici 50-tych 19. storočia bol známy aj iný bratislavský ateliér, ktorý viedol František Abrahamovič. Portréty z tohoto obdobia, snímané v triezvo aranžovanom prostredí, štylizovanom len vysiacou drapériou, majú pokojné osvetlenie sústredené na portrétovaného tak, že zvislé okraje snímok sa dostávajú do pásiem mierneho stmavnutia. V 40-tych rokov 19. storočia zapustila korene fotografia aj v Košiciach. Medzi najznámejších portrétistov patrili Imrich Emanuel Roth, po ktorom ostal album s tisíckami vizitkových a kabinetných snímok a Lazár Letzter, ktorý sa usiloval predovšetkým o zdokonalenie techniky a snímania portrétovej fotografie. Na ostatnom Slovensku fotografia zapúšťala korene hlavne od začiatku 60-tych rokov 19. storočia. V Trnave bol prvým fotografistom Štefan Dohnányi. Zachovali sa od neho portréty popredných trnavských mešťanov. Jeho snímky charakterizujú sústredenie sa na model, triezva kompozícia, používanie rekvizít a bohatá tonalita s romantickým sklonom k tmavej a s výrazným kontrastom bielej a čiernej. V nasledujúcom desaťročí sa začalo bohaté obdobie činnosti fotografickej dynastie Divaldovcov. Začalo sa pred rokom 1863 keď si Karol Divald v Prešove otvoril prvý ateliér a skončilo sa v roku 1968, keď jeho vnuk Karol Divald umrel. Karol Divald sa s fotografiou zoznámil na štúdiách vo Viedni. Svoj prvý ateliér mal v Prešove, kde začal s portrétnou fotografiou. Spočiatku ju ozvláštňoval najmä prácou so svetlom, a postupne prešiel ku štandardnému poňatiu v pózach portrétovaných i v aranžovaní prostredia v priestore ateliéru. Ešte aj dnes zaujmú vecnou citovosťou, pokojným prednesom a vyváženou kompozíciou.
Daguerrotipický a kalotypický portrét, fotografovaný väčšinou na jednoduchom pozadí, vytlačil maliarsku portrétnu miniatúru a prevzal väčšinu jej funkcií. Prvý ateliér na svete zriadil S.Wolcott v New Yorku v marci 1840, kde spolu so Samuelom Morsom urobili prvé portréty. V Amerike zapustila dagerotypia korene hlbšie a trvanlivejšie ako v Európe. O tri mesiace neskôr v júni 1840 v Moskve vznikol prvý kabinet v Európe, ktorý si otvoril Alexander Grekov. Nasledujúceho roku otvorili štúdiá londýnski dagerotypisti Richard Beard a Antoine Claudet. Vo Francúzsku otvoril prvý ateliér v roku 1841 Noel Lerebours, v druhej polovici roka v ňom vyhotovil asi 1500 podobizní. V septembri 1841 v Hamburgu sprístupnil svoje heliografické štúdio maliar Hermann Biow. V tom istom roku vznikli prvé ateliéri aj vo Viedni, Prahe a Varšave, kde v roku 1841 otvoril ateliér Jozef Giwartowski, ktorý ako poľský emigrant sa vo Francúzsku oboznámil s dagerotypiou hneď po jej uverejnení v auguste 1839. V tomto období, teda do rokov 1842-1843, bolo už v každom hlavnom či veľkom meste v Európe niekoľko fotografických ateliérov. Do menších miest zase prichádzali putovní fotografisti, ktorí tu zostávali nejaký čas. Do Japonska, ktoré sa o 100 rokov stalo fotografickou veľmocou, uviedli nový vynález holandskí obchodníci, ktorí v roku 1840 priniesli so sebou ako dary dagerotypické kamery. Prvý Japonec, ktorý zvládol dagerotypický proces, bol vládny hodinár Ujeno Tošinošiju Cunetari, ktorý sa zaoberal chémiou a fyzikou. V roku 1840 otvorili aj prvý portrétny ateliér v indickej Kalkate a o rok neskoršie už pôsobili viacerí dagerotypisti aj v Austrálii. Po objavení mokrého kolódiového procesu došlo v 50-tych rokoch k demokratizácii portrétu, doposiaľ určeného len pre majetnejších obyvateľov. Móda fotografických vizitiek viedla k masovej výrobe. Len V Anglicku sa ich ročne vyrobilo 300 - 400 miliónov kusov. Majiteľ viacerých fotografických ateliérov, Francúz Adolphe-Eugéne Disdéri si nechal v roku 1954 patentovať fotografický prístroj s niekoľkými objektívmi, pričom bolo možné na jednu fotografickú dosku naexponovať osem a viac vizitiek. Nad bežnou portrétnou produkciou vynikali predovšetkým práce Francúza Gasparda-Felixa Tournachona, známeho pod menom Nadar, ktorý od 50-tych do 70-tych rokov, vytvoril vo svojom exkluzívnom parížskom ateliéri veľké množstvo formálne jednoduchých ale výtvarne hodnotných a psychologicky prepracovaných portrétov vynikajúcich osobností, medzi ktorými nechýbali Delecroix, Daumier, Corot, Sandová, Wagner, Bernhardtová, Dumas a iný. Nadar sa preslávil aj fotografiami z balóna a zábermi z parížskych katakomb.
V rokoch keď sa začala rozvíjať fotografia, vrcholilo v Európe a v Amerike obdobie romantizmu. Romantizmus sa zrodil koncom 18. a doznel do polovice 19. storočia. Poznačil najmä literatúru, ale aj fotografia nestála mimo životného trendu tejto doby a jej umeleckých tendencií. S romanticky príznačným vzrušeným prejavom v aranžovaní portrétovanej osoby, vo využívaní svetla a v kompozícii sa stretávame v Európe vari len u parížskeho sochára a fotografa Antoina Solomona. Obľuboval bohatú drapériu, gestá naznačujúce pohyb, bočné osvetlenie s veľkými kontrastmi svetla a tieňa. Ostatná európska portrétna fotografia obdobia romantizmu pracovala v celku s oveľa triezvejšími výrazovými prostriedkami. Do anglickej fotografie 19. storočia vniesol civilný akcent niekdajší francúzsky diplomat Camille Silvy, ktorý si v Londýne otvoril mondénne vedený portrétny ateliér. V Petrohrade a tiež v Paríži, kde bol koncom 40-tych a v prvej polovici 60-tych rokov, upozornil na seba bohatou portrétnou fotografiou ruský fotografista Sergej Ľvovič Leviskij, najprv veľkoformátovými dagerotypmi a neskôr prieskumom možností elektrického osvetlenia v ateliéri. Medzi ďalšie významné portrétne umelecké fotografie patria diela ruského fotografistu Andreja Osipoviča Karelina, za ktoré získal v roku 1876 v Edinburgu veľkú zlatú medailu. V období keď sa rozvinulo Karelinovo umenie, epocha romantizmu vo fotografii už doznievala. Obdobie romantickej fotografie formulovalo program, ktorý sa stal základom celej jednej vetvy fotografie.
Spôsob ako skrátiť dlhé osvity pri fotografovaní dagerotypiou, a tak umožniť aj jednoduchšie portrétovanie sa hľadal aj v oblasti chémie. Zvýšením citlivosti dagerotypických dosiek, ich úpravou nielen pomocou jódu ale aj brómu, poklesla doba expozície z niekoľkých minút na sekundové hodnoty. Okrem dlhej expozície bola ďalším nedostatkom dagerotypie veľká citlivosť exponovaných dosiek na dotyk. Toto sa podarilo odstrániť tak, že sa začali dagerotypy kúpať v soliach zlata alebo platiny, neskôr pomocou roztoku chloridu zlatého a pomocou galvanizácie. Po objavení tzv. kolódiového alebo mokrého procesu sa začal vývin vedúci priamo k súčasnej podobe fotografie. Princípom tejto metódy sa stal roztok kolódia a jodidu draselného, ktorý sa scitlivoval dusičnanom strieborným. Roztok sa nalieval na sklenenú dosku bezprostredne pred expozíciou a exponovalo sa kým bola doska ešte mokrá. Vyvolávalo sa v pyrogalole a octe. Kolódiový proces podstatne umožňoval znížiť dobu expozície. Celý proces bol však dosť náročný, lebo fotografista musel citlivú vrstvu pripravovať bezprostredne pred expozíciou. Negatívy kolódiového procesu sa kopírovali na albumínové papiere, ktoré sa čoskoro vyrábali aj továrensky. Fotografický aparát si od Niepceových skriniek po prvý typ kodaku, ktorým sa fotografia dostala do rúk najširších vrstiev, zachoval tradičný skrinkový tvar. Získal však novšie a novšie zdokonalenie. V roku 1850 zostrojil neskorší asistent Rogera Fentona Marcus Sparling pre cestujúcich fotografistov zásobníkový aparát s desiatimi kalotypickými papierovými negatívmi, ktoré sa po osvite zasúvali do dolného priestoru prístroja. Od roku 1854 používali predchodcu zvitkového filmu, scitlivený voskovaný papier, ktorý sa v aparátoch prevíjal z cievky na cievku. V období mokrého kolódiového procesu boli aparáty súčasťou zložitého výstroja, ktorý fotografista musel mať k dispozícii. Cestovatelia používali prístroje na stredné a veľké formáty, často aj väčšie ako 30 x 40 cm. V ateliéroch neboli snímky veľkosti 40 x 50 cm zriedkavosťou, ba vyhotovovali sa aj konštrukcie kamier a statívov na fotografovanie väčších rozmerov. Pre portrétnu fotografiu sa naďalej používali Petzvalove objektívy vyrábané vo veľkom závode v Braunschweigu, ale vývin napredoval aj tu. V roku 1865 Hugo Adolf Steiheil v Mníchove vypočítal symetrický dvojitý objektív periskop a v roku 1866 aplanát. Expozícia, ktorá sa pôvodne vykonávala prostým odkrytím objektívu, sa pre vyššie svetelnosti objektívov musela rapídne skracovať a skresľovať. Používalo sa viacero mechanických uzávierok, najprv len dodatočne namontovaných pred objektívy, neskôr už do nich zabudovaných. Od roku 1883 je všeobecne známa štrbinová uzávierka. Za polstoročia existencie fotografie sa prudko zmenili látky aj technológie vyvolávania exponovaných snímok. Nemecký chemik Justus von Liebig objavil v roku 1854 vyvolávacie schopnosti pyrogalolu. Od konca 70-tych rokov 19. storočia sa radikálne menia chemické a technické nástroje fotografie. Dňa 8. septembra 1871 anglický lekár a fotografický amatér Dr. Richard Leach Maddox priniesol do redakcie časopisu The British Journal of Photography prvé snímky zachytené na doskách s bromidom strieborným rozptýleným v želatíne, na prvých suchých fotografických negatívoch, spolu s opisom ich prípravy. Maddoxovým vynálezom sa zavŕšilo mnohoročné úsilie mnohých fotografistov a chemikov, ktorí hľadali spôsob, ako nahradiť ťažkopádny mokrý proces s ručnou prípravou citlivých dosiek takým negatívnym materiálom, ktoré by bolo možné vyrobiť do zásoby. Ako nosnú hmotu svetlocitlivých chemikálií Maddox použil nie mokré kolódium ale želatínu. Zásluhou viacerých zlepšovateľov stúpla citlivosť dosiek a zdokonalila sa technológia ich prípravy natoľko, že sa mohli vyrábať továrensky. Vznikali podniky, ktoré prežili až do súčasnosti (Agfa). Ďalším prínosom bol objav hydrochinonu Williama de Abneyho v roku 1880 a vynájdenie kombinácie hydrochinonu s metolom od G.B. Spauldena z Philadephie v roku 1893. Od roku 1888 bola známa parafenyléndiaminová vývojka od Dr. Mommeho Andresena a od roku 1891 vývojka Rodinal od nemeckej firmy Agfa.
Portrétna fotografia sa stala súčasťou nášho každodenného života. Mnohokrát si ani neuvedomujeme aké praktické využitie nám prináša, ako nám pomáha lepšie sa orientovať vo všedných i nevšedných veciach, uľahčuje nám lepšie si predstavovať rôzne udalosti, veci či javy. Dodnes sa pracuje na jej zdokonaľovaní, aby čo najvernejšie zachytila to, čo môže byť pre nás mnohokrát nepredstaviteľné. Myslím, že sa nám darí dokonale využiť to, na čo bola vytvorená. V tejto práci som sa zaoberal portrétnou fotografiou od jej vzniku až po koniec 19. storočia, a poukázal som na prekážky ktorými sa museli jednotliví vedci a bádatelia vysporiadať aby metódy fotografovania a všetky odvetvia s tým spojené, boli pre minulú ale i našu spoločnosť prínosom, aby sme čo najlepšie a najefektívnejšie využívali ich objavy a samotnú fotografiu tiež. Portrétna fotografia sa používa dodnes a ešte na veľmi dlhý čas bude našou súčasťou a dlho bude slúžiť nielen pre radosť ale aj na uľahčenie nášho každodenného života.
|
