O nás

(fotografie doplníme neskôr)
Na tomto mieste som mala pre Vás nachystaný úplne iný článok, plný faktov, dátumov a informácií o nás...
... a zrazu som mala pocit, že by to malo byť napísané úplne iným spôsobom -tak čítajte...

Plemenu Rhodészky Ridgeback sa venujem od roku 2002, kedy som si priviezla domov svoju prvú fenku (pre zaujímavosť narodenú 01.01.2002).
Možno sa niektorí pozastavíte nad tým prečo sme ešte nemali šteniatka , normálne to tak býva.....
A práve preto sa chcem s Vami podeliť o náš príbeh, skúsenosti a o moje postrehy zo života a chovu Rhodészkych ridgebackov.
Hovorí sa , že človek mieni, život mení. Život nás neustále skúša, učí, kladie nám pod nohy prekážky aby sme ich zdolávali a sem tam nás aj poriadne prefacká, aby sme sa naučili, že si máme život, ľudí i zvieratá vážiť a tešiť sa už len z toho, že sme.

Do sveta RR som sa vrhla bez akýchkoľvek veľkých informácií. O psoch som nevedela veľa, ale od malička som žila s nimi, nakoľko moji rodičia boli obdivovatelia kólií- takže "prax" bola :o)). Napriek tomu, že v atlase psov, kde som RR prvý krát našla, bola uvedená výška kohútika 69 cm a napriek poznámkam typu, že ak budem mať takého psa dobre ma povláči za sebou (je Vám to povedomé?) a že ho nezvládnem -mne stačilo, že sa mi plemeno páčilo a že som som ho chcela.

Pre fenku som sa rozhodla aj preto, že bola menšia, preto, že ako "ženskú" som ju považovala za citlivejšiu a teda pre mňa ľahšie zvládnutejšiu (aj tak som bola pár krát s nosom v zemi) a preto, že som chcela mať neskôr šteniatka - mysliac si, že mať šteniatka je jednoduché- vy si to stále myslíte?- tak čítajte ďalej....

Tak som do toho "skočila rovno po hlave" - do slova a do písmena sa začalo moje životné "trápenie" a životná láska k ridgebackom zároveň. S Lady sme začali chodiť na výstavy, spoznali sme fajn ľudí, ktorí výstavy brali športovo
a s humorom, bola sranda a páčila sa nám ich spoločnosť. Nám píšem preto, lebo som vtiahla do svojho RR sveta aj môjho vtedy priateľa Tomáša. Hovorte si čo chcete, ridgeback je nákazlivý vírus ;o) .

Začala som zbierať a nasávať o ridgebackoch všetko čo bolo nové, pre mňa dovtedy nepoznané....
A prišla prvá životná skúška. Prvý zásah od života do môjho sveta RR, aby som sa "zobudila" bolo zistenie, že naša ridgebačka nemá zub a preto nie je vhodná do chovu podľa chovateľského poriadku Slovenského klubu RR. Bol to pre mňa riadny úder pod pás.
Je preto moja fenka menejcenná? Je úplne zdravá plná života, je ako tornádo, keď letí za zajacom, je dokonalý strážca a vodca svorky a lámač ľudských sŕdc v našej rodine, je perfektným africkým levím psom a ochrancom svojej smečky a len kôli zubu nemôže mať šteniatka? Nuž také sú pravidlá a vtedy som sa stretla prvý krát aj so slovným spojením "ak chceš chovať musíš mať aj šťastie".

Možno preto, že sa len tak ľahko nevzdávam začala som zbierať informácie, kontaktovať a pýtať sa skúsenejších a múdrejších. Tak som sa dostala k jednej pani chovateľke, ktorá mi svojou "tvrdou" ale úplne reálnou odpoveďou usadila na zem a otvorila oči. Na ten mail som sa mohla reagovať len dvomi spôsobmi: uraziť sa, alebo si ho zobrať k srdcu. Do dnešného dňa som rada, že som ho dostala.
Hľadaniu poznania a pravdy - verzus- ridgebacky a život venujem dodnes všetok svoj voľný čas.

A tak veriac, že po druhý krát nájdem svoju štipku šťastia a splním sny a túžby, priviezli sme si domov druhú fenečku. Nemyslite si však, že to bolo len tak. Čakala som na ňu pol roka a predtým som sa snažila preskúmať všetkých predkov v rodokmeni, samozrejme hlavne so zameraním na plnochruposť a iné známe dedičné ochorenia, alebo vady... dá sa to vôbec všetko zistiť ?... "vysoká škola genetiky"...

Becky, Beckson, Beckosaurus, Tarzan, Satan, Beba bola maximálna výzva, úplne neuveriteľnej povahy ridgebacka, ktorý všade bol, všetko počul, videl, preštudoval, prehrýzal, rozkúsal, vynaťahoval, ponaháňal, večne ukecaná
a papuľnatá sediac na stoličke vždy za stolom, ešteže sa nestihla naučiť fajčiť, jesť príborom a piť pivo s fernetom... bola neuveriteľná, náš hnací motor životom......
A znovu ten "Život" .... jej osud bol asi určený.... život nám ju vzal ...
- viete si predstaviť, keď zrazu stratíte jedného zo svojich najbližších?
- keď vyhasnú tie nezbedné žiarivé živé očká, ktoré sledovali každý váš pohyb?
- keď vám život zoberie vašu nádej, váš hnací motor, radosť a neuveriteľnú osobnosť ...
- keď ju už nikdy nepostískate, nepoháda sa s Vami a nepomazná a nepovie vám svojim pohľadom, ako si život bez vás nevie predstaviť?....
Becky mala všetko, bola úplne zdravá -a áno aj všetky zuby, veľké ako krokodíl...

Bol to koniec ...

Nechceli sme vstúpiť do tej istej rieky. Znovu hľadať nájsť a nemať šťastie... kto by to vydržal ?
A potom, keď ste mali plné ruky práce, keď ste boli zažraný hľadať a dozvedieť sa viac, nájsť, vedieť a mať očakávania, žiť životom výstavníckým a poznať toľko fajn ľudí, zrazu nemáte nič ...už nič z toho nerobíte, lebo nemáte prečo...

A tak Vás to ťahá niečo robiť, byť zapojený niekde ...
- hľadali sme iné plemená: saluki, azawakh, vipet, dokonca i faraónske chrty a tá ich farba....úplne ako ridgeback.... a ste tam...
Zistíte, že ste do nitky "infikovaný" vírusom ridgeback, že vás to ťahá, nedá vám to spať, zožierajú vás spomienky
a chcete sa stretnúť s priateľmi.....
Vydržal by to niekto? ...

Čo ďalej?
Rok na to k nám pribudla fenka. Nemusím vám asi pripomínať čo som do jej príchodu k nám robila ...
Je úplne iná - pre nás maximálne drahocenná. S hnedým noštekom - "to aby sme mali ťažšie na výstavách u plemena neznalých rozhodcov " - osud, či život to tak chcel... - znovu výhovorky...
Ale už máme pre čo žiť, znovu patríme do spoločenstva ľudí, ktorí sú nakazený vírusom ridgeback a každý jeden
z nich je výnimočný... (oni to nevedia :o) ) znovu utratíme hriešne peniaze - rodičia vravia - oni tomu nerozumejú ;o) - za výstavy a akcie kde sme radi :o))) a znovu hľadám odpovede na otázky poznania ridgebacka a života, ktoré pomaly odhaľujem a aj tak viem, že nikdy všetky neodhalím....

A ešte niečo. Znovu verím, že budeme mať šťastie a po piatych rokoch nám život dopraje mať vlastné šteniatka práve od našj sladkej Ani....

A čo chovateľstvo? Dnes mi je jasné, prečo sú v chove niektoré písané i nepísané pravidlá, je to pre dobro plemena... Viac o chovateľstve sa dočítaťe na našej stránke pod RR a chov (zatiaľ nespracované).
Avšak, jednu vec o chovateľstve, ktorú mi niekto z mojich známych povedal, pre vás mám:
Tým, že si odchoval šteňatá, ešte nemusí znamenať, že si dobrým chovateľom ....



Poznámka :
... a vírus ridgeback sa šíri ďalej....


A ešte k tým faktom:

V roku 2001 som sa rozhodla, že mojim cestám po Európe je koniec a tak som si mohla splniť svoj ďalší sen,
mať svojho vlastného štvornohého priateľa- psa. Rhodészkeho Ridgebacka som prvý krát videla v Atlase psov. Samozrejme, že som premýšľala aj nad inými plemenami, ale vždy som sa vrátila k RR.
Nakoniec som sa rozhodla, že to bude ridgeback a začiatkom roka 2002 som vycestovala na Moravu a priviezla k nám domov moju prvú ridgebačku Denny Saranga- Lady. Lady si okamžite získala všetkých členov rodiny.
Koncom roku 2003 som s priateľom Tomášom vycestovala do Prahy
vyzdvihnúť našu ďalšiu pre nás nezabudnuteľnú ridgebačku Ain´t She Beautiful Nyathi- Becky.
26.04.2004 nám prišlo potvrdenie z FCI, SKJ o registrácii chovateľskej stanice Luanda.
01.Mája 2004 som zmenila moje dievčenské meno a odvtedy som ja Tomáš a naše ridgebačky spolu.
Posledný októbrový deň roku 2004 nám život uštedril krutú ranu, naša Becky nešťastne zahynula.
V Novembri 2005 sme vycestovali za našim ďalším členom rodiny.
Naše nové dievčatko Hillvalley´s Angel for Luanda- Ani je našim drahocenným pokladom a sme do nej úplne zbláznení.

Niektorí priatelia si myslia, že vlastníme viac psíkov, možno aj preto, lebo nachádzajú ich fotky na našej stránke.
Naše sú Lady a Ani – ridgebačky

A tie ostatné papuľky ?
Labradorky Megy a Deny patria Tomášovým rodičom a berieme ich vždy na spoločnú prechádzku.
Kavaliere (Cavalier King Charles Spaniels) : Marylin, Max, a Gina patria mojej sestre Petre -
ktorá máregistrovanú chovateľskú stanicu Vanmar Majesty .
Počas môjho detstva moji rodičia vlastnili nádhernú dlhosrstú zlatú kóliu- volal sa Džin.
Keď Džinko odišiel, mali sme doma kríženca pudlíkaa, po ňom znovu zlatú dlhosrstú kóliu
a neskôr nezbedné cavaliere " Charlieho" a "Franka".

Naše plány:
Veríme, že v roku 2008 nám život s kvapkou šťastia dopraje tešiť sa zo šteniatok našej Ani.
Veľa šťastia Vám všetkým praje Milada & Luanda RRs gang.


Viete prečo je Kiplingova báseň KEĎ taká obľúbená?
obsahuje NÁVOD NA ŽIVOT....

Rudyard Kipling

Keď

 

Keď dvíhaš hlavu medzi bezhlavými,
čo Tebe vyčítajú bezhlavosť,
a veríš si, keď neveria ti iní?
no netúžiš si na nich vyliať zlosť,
keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť,
nezačneš klamať tam kde vládne lož,
nemstíš sa nenávisťou za nenávisť,
no nenechávaš zhrdzavieť svoj nôž,

keď snívať vieš, no nie si otrok snenia,
naplno žiješ aj keď hĺbaš rád,
keď Úspech a či Katastrofa mienia
ťa podviesť- vidíš im však do karát,
keď trváš na svojom, aj keď ti slová
prekrúti gauner, umlčí tvoj hlas,
keď dom ti zrútia a ty- bez domova
tvrdohlavo ho z tosiek staviaš zas,

keď v pravej chvíli ťažko nazhŕňaný zisk
na jedinú kartu postavíš,
keď nevyjde to, nevzdychneš si ani,
a začneš znova, holý ako myš,
keď prinútiť vieš srdce, nervy, svaly,
aby s tebou vydržali tiež,
slúžiť ti ani na dne neprestali,
keď nemôžeš už, keď už iba chceš,
keď medzi davom zachováš si hrdosť
a prostý si, aj keď ťa stretne kráľ,
keď skúškou priateľstva je tvoja tvrdosť,
si svoj, aj keď si srdce na dlaň dal,
keď už z posledných síl dobehnúť vieš k méte
a čas len v pätách dobieha ti už,
potom ti patrí svet a všetko v svete,
a navyše je, syn môj, z teba muž !