LUANDA Rhodesian Ridgebacks   since 2002

Chov, genetika a príbuzenská plemenitba

Ostatná aktualizácia: 08 september 2019
Napísané: 07 september 2007
Návštevy: 162

Príroda a genetika
dna genetika small
     Na začiatku pohlavného rozmnožovania príroda „vynašla“ náročný systém: ku každému aktu rozmnožovania sú potrebné dve zvieratá, čím sa otvorilo široké pole pre prispôsobenie k životnému prostrediu a evolúcii.

V každej generácii je génový materiál nanovo rekombinovaný, čím ustavične vznikajú nové „prototypy“ organizmov, ktoré musia osvedčiť svoju životaschopnosť v tvrdom každodennom boji o život a rozmnožovanie. Iba organizmy s najprispôsobivejšími génovými kombináciami sú úspešné a môžu sa rozmnožovať. Až s počiatkom pohlavného rozmnožovania začala príroda rozvíjať nesmierne bohatstvo foriem života ako ho poznáme dnes.

Avšak táto nesmierna výhoda bola spojená s jednou závažnou nevýhodou. V živom organizme je často prirodzenými silami selekcie testovaná iba jedna z dvoch alel. Táto dominantná alela určuje testovaný znak u dotyčného jedinca. Druhá „recesivná“ alela, pokiaľ existuje, sa u takéhoto zvieraťa neprejaví, zostane inaktívna, teda v pozadí, schovaná za dominantnou alelou a zostane nedotknutá prirodzeným výberom. Tak môžu jednotlivé jedince predávaťv každej generácii ďalej i menej hodnotné a dokonca aj škodlivé alely a dokonca ich rozmnožovať, takže nakoniec sa môžu aj keď len v malých percentách uhniezdiť v populácii. Len veľmi zriedka dochádza v prírode k tomu, že sa pri rozmnožovaní v dôsledku kombinácie génov zídu dva takéto škodlivé recesivné gény u jedného jedinca. Môže sa to stať v tom prípade, keď náhodou obaja rodičia nesú práve ten istý dedičný recesivný defektný gén. V tomto prípade sa môže prejaviť vplyv týchto génov. Postihnutý jedinec tým získava hendikep a neprežije, alebo sa aspoň nemôže príliš dobre rozmnožovať, nie je dostatočne zdravý pre boj o život. Tu je vidieť, že zrodenie pohlavného rozmnožovania v priebehu evolúcie so sebou prinieslo i ustavičný problém s defektnými génmi. Tu získali defektné gény na rozdiel od podmienok pri nepohlavnom rozmnožovaní možnosť prežitia v populácii. To je takzvaný „dedičný hriech prírody“ ktorý spáchala keď vynaliezla sexualitu, ale súčastne si tak otvorila cestu pre vyšší rozvoj živočíchov až k človeku.

Príroda však mohla túto závažnú nevýhodu ignorovať. Normálne existujúce živočíchy jedného druhu –populácia- žijú vo veľkom počte tisíce až milióny rokov. Zatiaľ čo defektné alely sa väčšinou vyskytujú len v mizivom percente, ak by sa predsa náhodou spojili jedinci geneticky chorý, príroda ich sama eliminuje. Vyskytne sa totiž viac chorých zvierat s defektnými génmi, ktoré sa nedokážu úspešne rozmnožovať ďalej. Preto nikdy nie je prekročená nízka prahová hodnota, pretože príroda nemá v úmysle starať sa o defektné jedince.

V tomto systéme je však aj druhá nevýhoda. Existujú aj malé populácie, ktorým hrozí vymretie z nedostatku genetickej variability, alebo iných dôvodov. V takýchto populáciach prebiehajú v každej generácii stále genetické zmeny, ktoré sa tím silnejšie prejavujú, čím menšia a uzavretejšia je skupina.

Predpokladom pre nízke percento defektných génov v populácii je aby sexuálny partneri neboli úzko príbuzný, pre optimálne potomstvo by bolo najlepšie, kebyže nie sú príbuzný vôbec, t.j. aby dokazovali istú genetickú vzdialenosť. Keď sa však spária príbuzný partneri, značne vzrastie riziko, že sa ich defektné alely stretnú a tak zapríčinia splodenie chorých, alebo málo životaschopných a konkurencie neschopných potomkov.


Príbuzenská plemenitba
je ostrým nástrojom v rukách chovateľa, s ktorým sa dá veľmi rýchlo priblížiť k vytúženému ideálu, ale môže byť tiež nástrojom skazy!!!
V zásade u všetkých plemien platí, že čím je príbuzenská plemenitba bližšia, tým môžu byť jej následky viac citeľné.


Úzka príbuzenská plemenitba
Väčšina chovateľov psov sa dnes viac-menej snaží vyhnúť úzkej príbuzenskej plemenitbe, čiže zostavovaniu chovných párov z priamych súrodencov navzájom, ako aj otca s dcérou a matky so synom.
Podľa nie presného, avšak v plemenárskej praxi dosť obľúbeného výpočtu „podielu krvi“, čiže stupňa príbuznosti vyjadreného v percentách, sa spojenie súrodencov po tých istých rodičov považuje za 100%-nú príbuznosť a spojenie rodiča s potomkom za 75%-nú príbuznosť. Samozrejme, že genofond dvoch súrodencov nie je na 100% totožný, ale je veľký predpoklad, že je veľmi podobný. Aj preto sa stále radi vraciame k percentuálnemu znázorneniu príbuznosti. Obľúbenosť tejto metódy pretrváva aj napriek dokonalejším výpočtom najmä preto, že vyjadrenie percentami je veľmi prehľadné.

Úzka príbuzenská plemenitba by mala byť len šľachtiteľským, a nie bežným chovateľským nástrojom. Je, žiaľ, pravdou, že sa k nej odhodlávajú často začínajúci chovatelia. Pod pojmom začínajúci chovateľ sa neskrýva len niekto, kto ide odchovávať svoj prvý vrh. V konečnom dôsledku vôbec nie je dôležité koľko má chovateľ odchovaných šteniat, aj keď každá získaná skúsenosť je veľmi pozitívna. Je oveľa podstatnejšie to, ako dlho sa chovateľ venuje plemenu, ako pozná genetickú zaťaženosť na dedičné ochorenia, aký má prehľad o populácii plemena a hlavne, či vie, čo plemeno v danom čase i z dlhodobého hľadiska postráda a kam smeruje. Samozrejme, každý potrebuje na tú istú činnosť iný časový horizont. Ak si uvedomíme, že špičkový chovateľ by mal poznať niekoľko generácií nielen svojich odchovov, ale aj línie najkvalitnejších predstaviteľov plemena, a to nielen z rozprávania, fotografií, internetu a videa, tak pri najoptimistickejšej predstave sa asi nedá vyhnúť presvedčeniu, že niekto, koho považujeme za skúseného chovateľa, by sa mal aktívne plemenu venovať aspoň desať rokov. Samozrejme, môžeme na dĺžku obdobia počas ktorého by mal kynológ, kým sa rozhodne v chove k riskantným krokom úzkej príbuzenskej plemenitby, diskutovať veľmi dlho. Je ale iste nepopierateľným faktom, že čím viac skúseností chovateľ má, tým viac ich vie využiť. Úzka príbuzenská plemenitba nesie so sebou vždy jednu krutú pravdu. Odhalí veľmi rýchlo všetky negatíva, ktoré by sa objavili v chove podstatne neskôr. U hospodárskych zvierat sa občas použije ako test genetického zdravia, ale v chove psov pristúpiť k tomuto experimentu len za týmto účelom sa mi zdá byť nie veľmi humánne.

Blízka príbuzenská plemenitba je plemenitbou, medzi ktorú väčšina odborníkov na zootechniku zaraďuje vytváranie rodičovských párov s približne 50%-nou príbuznosťou. Presnejšie by sme ju mohli definovať ako spojenie jedincov s jedným spoločným priamym predkom, čiže polosúrodencov, spojenie bratrancov s oboma spoločnými predkami a spojenie starého rodiča so svojím potomkom. O blízkej príbuzenskej plemenitbe sa vo všeobecnosti tvrdí, že nesie so sebou menšie riziká ako úzka príbuzenská plemenitba. O tom, samozrejme, niet ani najmenších pochýb, že sa riziko negatív výrazne zmenšuje. Avšak i pri používaní tejto plemenitby platí vo vzťahu k chovateľským skúsenostiam takmer to isté ako u vyššie uvedenej a nesie tento spôsob so sebou ešte dosť veľké riziká. Žiaľ, i u tejto vidíme dosť často ako negatívny následok stratu zdravia, objavujú sa problémy s dedičným ochorením, chrupom, je badateľná väčšia náchylnosť i na bežné ochorenia. Okrem toho sa u mnohých plemien stáva, že jedinci z takýchto spojení majú jemnejšiu kostru, strácajú požadovanú robustnosť a mnohé aj povahové vlastnosti. Dosť častým javom sú ťažkosti so zabrezávaním, pôrodmi a odchovom šteniat.

Vzdialená príbuzenská plemenitba je veľmi často využívanou v chove psov. Ak by sme ju mali vyjadriť percentuálne, tak by toto nemalo byť vyššie ako 40%. Vzdialená príbuzenská plemenitba nesie so sebou podstatne menšie riziká ako úzka a blízka príbuzenská plemenitba. V chove väčšiny plemien je tento spôsob plemenitby veľmi bežný a najčastejšie používaný. U málopočetných plemien je dokonca vzdialená príbuzenská plemenitba považovaná mnohými chovateľmi za ideálnu, lebo k úplne nepríbuzenskej sa nevedia s obmedzeným počtom jedincov mnohokrát ani prepracovať.
Vyššie uvedený spôsob vyjadrenia stupňa príbuznosti, ktorý si obľúbili chovatelia niektorých plemien, je vhodný pre podanie informácie o tom, v ktorej generácii rodokmeňa sa konkrétny jedinec nachádza. Ak je uvedené napríklad 2:3 na jedinca „XY“, tak v rodokmeni šteniat zo strany otca sa tento nachádza v druhej a zo strany matky v tretej generácii. Ďalším príkladom, ktorý si uvedieme je vyjadrenie 3:4,5 na „XY“ a v takomto prípade je zo strany otca konkrétny jedinec v tretej a zo strany matky raz v štvrtej a raz v piatej generácii predkov.
Za veľmi vzdialenú príbuzenskú plemenitbu sa považuje stupeň príbuznosti, ktorý nie je viditeľný v rodokmeni jedinca do piatej generácie. Mnohými genetikmi a odborníkmi na zootechniku je považovaná už za nepríbuzenskú. Azda aj preto sa najčastejšie preukazy pôvodu psov vystavujú ako štvorgeneračné. Z reálneho hľadiska chovu v našich podmienkach, ale aj celosvetovo, len málokto venuje tomuto stupňu príbuznosti nejaký význam, či už po stránke prínosu, alebo prípadných negatív. Dokonca ani u populácie ľudí sa takto vzdialenej príbuznosti nevenuje žiadna pozornosť a väčšinou ani nevieme o takto vzdialených príbuzných.

Čo má s príbuzenskou plemenitbou spoločné chov rhodészkeho ridgebacka u nás?

Za zakladateľov chovu Rhodészkeho ridgebacka u nás (na Slovensku a v Čechách) sú považovaný: Merigal's Elanda privezená zo Švajčiarska v roku 1987, Red Amy Wayside importovaná z Afriky a Shingi Mennystones tiež africký import . Ich potomstvo sa stalo základňou mnohých chovateľských staníc na Slovensku a hlavne v Čechách.

Ak sa pozrieme do rodokmeňov psov, ktoré pochádzajú zo Slovenského alebo z Českého chovu, nájdeme tam veľa spoločných predkov a takýto jedinci vlastne pochádzajú z príbuzenskej plemenitby. V niektorých prípadoch bola použitá úzka príbuzenská plemenitba, najviac však v začiatkoch nášho chovu sa využívala blízka príbuzenská plemenitba.

Prečo bola použitá príbuzenská plemenitba?

V tých rokoch bol chov plemena u nás na začiatku a bolo dosť komplikované dostať sa do zahraničia za krycím psom. Mnohý chovatelia zvolili ľahšiu cestu a tak použili na krytie jedincov, ktorí boli dostupnejší aj keď boli k sebe veľmi príbuzný. Či bola táto ľahšia cesta správna a preverená vidíme dnes na jedincoch pochádzajúcich z krvi zakladateľov chovu a ich potomkov.

Čo sa stane ak použijeme v chove príbuzenskú plemenitbu?

Príbuzenská plemenitba spôsobuje zhustenie jednotlivých dedičných vlôh. Tým, že boli použité v spojení jedince s rovnakými rodičmi, alebo prarodičmi, sa genetická variabilita znížila. V chove síce boli použití Šampióni, ktorí predali svojim potomkom dobré vlohy – väčšinou to boli dobré exteriérové vlohy, ale zároveň aj zlé – tie ktoré sú skryté. Chovateľ, ktorý použil v chove príbuzenskú plemenitbu, bez toho aby si dôkladne preveril genetické vlohy predkov napáchal veľké škody.

Čo priniesla príbuzenská plemenitba do nášho chovu?

Z nevedomosti aké genetické predispozície nesú predkovia teda v našom prípade zakladatelia nášho chovu, sa nám v chove po príbuzenskom spojení objavila neplnochruposť, epilepsia, porucha štítnej žľazy, zlé výsledky DBK, veľký výskyt zalomených chvostíkov a dermoid sínus, syndrómy caudae equina, vyššia úmrtnosť vo vrhu, podozrenie z dedičnosti na torziu žalúdka, poruchy chovania, a mnoho iných nemenovaných dedičných vád. Dokonca je možné, že niektoré defektné gény sa ešte neprejavili a prejavia sa v blízkej budúcnosti, alebo možno za ďalších niekoľko rokov.

RR z príbuzenskej plemenitby.

V prvých generáciach RR u nás sa neobjavili žiadne vady. RR boli zdraví a úspešní na výstavach. Ale títo jedinci z príbuzenskej plemenitby niesli v sebe ďalej gény, ktoré dostali od svojich rodičov a prarodičov, čím boli vytvorené aj zárodky defektných génov, alebo mutácie génov, s ktorých sa neskôr pri použití v chove zo spojením jedinca s takouto podobnou vlohou, vytvorili niektoré nové dedičné choroby, ktoré predtým u plemena neboli známe.

Zdanlivo sa táto plemenitba stala na niekoľko rokov úspešnou, ale po určitom čase sa odrazili aj defektné gény u niektorých jedincov, ktorí samozrejme neboli použitý v chove, ale boli využívaný na chov ich súrodenci, ktorí v ďalšom chove preniesli svoje dobré aj zlé vlohy na svojich potomkov.

Dnes mnohí ľudia, ktorí sa nadchnú plemenom RR a s dobrými úmyslami a snahou stať sa chovateľom neskôr zistia, že ich ridgeback má vadu, pre ktorú ho nie je možné zaradiť do chovu a sú veľmi sklamaný. Môže sa taktiež stať, že jedincovi sa objaví nová choroba, alebo defektná vada, ktorá sa v chove doteraz nevyskytla.


Autor Milada Krchňavá 2007
Definovanie príbuzenskej plemenitby - zdroj: Jozef Šuster, Kynologická revue 05/2004